Včelín - I.časť

7. června 2009 v 13:35 | Peter Špireng
Tmavou miestnosťou sa ozývalo stále dookola len jedno slovo: "Skoč!". Odrážalo sa od stien, stropu a čiernych závesov a padalo späť na hlavy ľudí, ktorý ho kričali. Tí boli všetci oblečení v čiernych plášťoch a na hlavách mali kukly s dvoma otvormi pre oči. Miestnosť pripomínala malý kostol a bola celá navlečená v čiernom. V mieste, kde by mal byť oltár bol však len akýsi bazén so zvláštnou tmavou tekutinou. Na malom mostíku, tesne nad hladinou stála postava, ktorá sa jediná odlišovala od ostatných tým, že mala na sebe normálne mestské oblečenie. Stála úplne na konci a upreným pohľadom pozorovala hladinu. Miestnosťou sa opäť ozvalo zborové: "Skoč!" a náhle všetko utíchlo v očakávaní vyvrcholenia temného obradu.
Postava na mostíku ešte na pár sekúnd zaváhala, ale náhle sa otočila a s úprimným záujmom v hlase sa spýtala: "A má tá voda správnu teplotu?"
"Čo?" vyhŕkla postava, ktorá stála na čele davu, a logicky teda predstavovala vodcu. Hlas jej ostal zaseknutý kdesi vo vysokých tónoch. Aj psychológ amatér, by musel vypozorovať, že nenesie toto prerušenie ľahko.
Zatiaľ postava na mostíku s ľútostivým výrazom na tvári vysvetľovala: "Pochopte. Nerád to tu zdržiavam, ale doktor mi často vravieval, že som náchylný na prechladenie a toto tu nevyzerá, že by to bolo správne teplé," a pri tých slovách otestovala tekutinu tým, že do nej namočila špičku svojej bosej nohy.
"Uaaaaaaaaa!" zavila postava na čele davu, "Toto je obrad Čierneho splnu a tá hladina sú ústa samotného Temného boha. Ty do nich musíš skočiť a nesmieš sa zaujímať o to, akú majú teplotu. A už vôbec nesmieš len tak beztrestne do nich namáčať svoj bezbožný koniec nohy!"
"No tak moment." oponovala postava nad hladinou, "Čo vás je do toho, v čo verí koniec mojej nohy?" Mimovoľne pritom šúchala špičkou o zem snažila sa zbaviť lepkavej tekutiny, ktorá na nej ostala po namočení. Postava v čele davu si strhla kapucňu, hodila ju o zem a začala po nej skákať: "To nie je možné. Čo som komu spravil? Čo robím zle? ČO ROBÍM ZLE?"
Nižšia postava stojaca neďaleko nepochopila, že sa jedná o rečnícku otázku, a tak pristúpila ku svojmu kolegovi a začala listovať vo veľkej knihe: "Čierny spln, Čierny spln … hm .. á, už to mám! Takže, čo to tu máme? Fajn. Kompletná čierna výzdoba miestnosti. Bez okien. Máme. Nutný rituálny čierny odev. Máme. Minimálny počet osôb 10. Máme. Jazero s bahnom z Tieňového močiara. No. Tak je trošku problém. Všetci dobre vieme, ako také bahno zapácha a potom sa sťažujú susedia z okolitých ulíc a tak podobne. Našťastie som na trhu minule stretol obchodníka, ktorý sa zúfalo snažil zbaviť niekoľkých stoviek litrov slivkového sirupu. Ja myslím, že je to veľmi podobné, takže ... Hm. Čo ešte ďalej? Rituál vykonávať o polnoci počas splnu. No. Ehm. Tak to je ten druhý problém, že väčšina z nás má rodiny ... a manželky ... a musí byť do polnoci doma. Hm. Ja myslím, že keď to prebehne niekoľko hodín pred polnocou, to až tak veľmi nezaváži. Veď treba rátať aj s časovým posunom," pri tých slovách sa postava s knihou pozrela na svojho kolegu, ktorý ešte stále stál na svojej kukle. Asi očakávala, že pochopí jej vtip, ale ten len uprel sklenený pohľad jej smerom a povedal: "Ďakujem."
Medzitým sa dala do pohybu postava na mostíku: "Tak viete čo chlapci, mne sa už do toho akosi nechce. Spočiatku to znelo zaujímavo, ale teraz som si spomenul, že ešte musím vybaviť nejaké veci, takže keď sa nenahneváte, tak ... " a pri tých slovách sa začal blížiť po mostíku k okraju bazéna.
"Tak to nie! Ty tam skočíš! To mi ver!" preniesol chladnokrvne vodca a rozbehol sa smerom k nádrži, aby do nej Lupíka zhodil.

V tomto mieste moje rozprávanie na chvíľu zastavím, pretože si uvedomujem, že pozorný čitateľ si určite kladie tieto otázky: Ako to, že sa Lupík stal obetným baránkom takejto temnej a zákernej sekty? Prečo ma Robo kuklu iba s jedným otvorom pre oko a prečo ešte nezasiahol do celého diania? Kto je Robo? A kto je Lupík? Na to, aby som pozornému čitateľovi, aj vám ostaným, objasnil tieto záhady, musíme sa vrátiť naspäť v čase. Približne do doby pred desiatimi hodinami. A tiež to bude chcieť malý presun v priestore. Z ulíc Tmavej štvrti ku východnej bráne mesta Včelín.

"Meno?"
"Robo."
"Robo aký?"
"Proste Robo."

Strážca brány si Roba podozrievavo prezrel od hlavy až po päty. Aj druhý strážca by si Roba podozrievavo prezrel, nebyť toho, že práve bojoval so silným nedostatkom spánku, ťažkou opicou a zemskou gravitáciou. Aj napriek ohromnej sile týchto troch nepriateľov, sa mu darilo udržať si na tvári strnulý výraz bojovníka a pohľad uprený kdesi na horizont, pre prípad, že by sa tam objavili nepriateľské vojská.
"Takže pán … hm ... Proste Robo. Čomu vďačí naše mesto za vašu návštevu?"
"Chcem sa stať učňom v škole mágie."
Strážcova reakcia na túto odpoveď bol ďalší podozrievavý pohľad. Robo začínal mať pocit, že ten človek taký pohľad pravidelne trénuje a že sa ním dokáže pozrieť aj do časti, kde by sa bežný človek dostal len za pomoci skalpela alebo iného ostrejšieho predmetu.
"Prečo si myslíte, že tam príjmu človeka," strážca sa pri tých slovách pozrel na Robov odev, "z nejakej osady?"
Robo pohotovo s úsmevom odpovedal: "No počul som, že tam príjmu všetkých, ktorý sa o to miesto uchádzajú."
Strážcovi sa ale tento argument vôbec nepozdával: "Pozri. Mojou úlohou je nepustiť do mesta všetkých ľudí, ktorý sú podozrivo oblečený, majú podozrivý dôvod alebo podozrivý výraz tváre. Aby bolo jasné, ty spĺňaš všetky tri predpoklady, takže …" BUCH!
Jeho reč bola prerušená nekontrolovaným pádom jeho kolegu na zem. Nebolo jasné, ktorý z jeho troch nepriateľov nakoniec vyhral, ale ako sa zdalo, pozorovanie horizontu muselo chvíľu počkať. Strážca, ktorý sa doteraz bavil s Robom začal kolegu dvíhať na nohy a za pomoci slušnej dávky fantázie mu pritom nadával priamo do pravého ucha.
Robo ich chvíľu pozoroval, potom len pokrčil ramenami, prešiel bránou do mesta a ocitol sa dnu. V jednom z veľkých miest. Už ako mladý sníval o tom, že sa na také miesto dostane. Teraz, keď dovŕšil ten správny vek, mu jeho rodičia zabalili nejaké jedlo a vyslali ho za jeho snom.
Robo bol pár sekúnd úplne mimo z ruchu okolitých ulíc. Východná brána úplne logicky ústila na východné námestie, kde sa s ňou stretávali ďalšie štyri ulice. Námestím prechádzalo množstvo ľudí. Od bohatých šľachticov, rytierov a mágov, až po žobrákov a tulákov. Krik predavačov, ktorý si rozložili svoje stánky, na rohoch námestia sa miešal s krikom detí, ktoré pobehovali všade na okolo.
 

Prečo?

6. června 2009 v 11:56 | Beestar
Lesom prechádzala podivná postava. Bol to muž, asi 30 ročný, oblečený do ochranného obleku, ktorá ho chránila pred radiáciou a sčasti aj pred guľkami. Na nej mal maskáčovú kombinézu. Nebolo mu vidno do tváre, pretože mal na nej plynovú masku, ktorá zároveň slúžila aj ako dýchací prístroj. Aj napriek tomu bolo možné rozoznať ostré črty tváre a výrazné modré oči. Lístie a chabé trsy trávy tlmili jeho kroky na ceste lesom, prežiareným slabým jesenným slnkom. Nebolo by na ňom nič divné, len bol celý zaprášený, ťažké vojenské topánky mal pokryté vrstvou zaschnutého blata a mal malátne, akoby trhané pohyby. Putoval naprieč Zónou zaiste už dlhší čas. Postupoval pomaly, z času na čas sa obzeral za seba a na stromy okolo.

V hlave sa mu rojili myšlienky:
"Prečo? Kam smerujem? Nepoznám ani svoje meno... Prečo vlastne idem cez tento les? Kam ma zavedie?"
Rozpamätal sa na predchádzajúci deň.
"Duty. Áno, povinnosť. Je to moja povinnosť. Chránime obyvateľov Bieloruska, mojej rodnej krajiny pred mutantami zo Zóny. Ale prečo som včera zastrelil toho starčeka, aj keď ma prosil o svoj život...?" Pred očami sa mu zjavila tá scéna. Nespomínal si, čo bolo predtým, ale videl to tak jasne, akoby to prežíval znova.
Uprostred šírych lesov a plání Zóny zbadal svetielko. Vybral sa tým smerom. Po chvíľke došiel k samote - malému domčeku, okolo ktorého boli na seba nalepené hospodárske stavby.
Vošiel do dvora a zastal pred dverami. Z pleca zvesil rotačný guľomet XM-134. Pocítil strašnú nenávisť a chuť zabíjať.
Vykopol dvere a vtrhol dnu.
Ocitol sa v malej miestnosti, v strede pri stole zbadal človeka. Starček, ktorého zvráskavená tvár prezrádzala, že jeseň jeho života sa chýli ku koncu, čítal akési noviny pri svetle sviečky. Vstal, zostal veľmi prekvapený.
"Mladý muž," riekol tichým hlasom. "Cítim, že prišiel môj čas. Viem, že si prišiel pre mňa. Ale ak máš v sebe ešte čosi ľudské, prosím, ušetri môj život..."
Odpoveďou mu bolo len cvaknutie poistky.
"Bože, prosím, odpusť..." skríkol starý muž, ale už nedopovedal, keď ho skosila neľútostná paľba z guľometu.
S akýmsi uspokojením po tomto hroznom čine vyšiel von. Z hlavne sa ešte stále dymilo.
Zamieril do lesov.
"Prečo? Kam kráčam? Kam ma táto cesta zavedie? Kde bude môj koniec?" Stále nové a nové otázky sa mu rojili v hlave.
Už dávno vychladla hlaveň stotridsaťštvorky. Ale mala sa dať do práce ešte raz. Bol nervózny. On nevedel kedy.
"Keď príde ten správny čas," ozývalo sa mu v mysli.
Zrazu zastal. Obzrel sa za seba. Nikde nikto. Samota. A ticho. Len lístie mu šumelo nad hlavou v konároch stromov.
Pustil sa znova na cestu. Pred sebou zbadal svetlejší pás lesa. Vyšiel von spod ochranného náručia lesa a vstúpil na planinu, obkolesenú z každej strany lesom.
V strede ležal tábor. Pohybovali sa tam nejakí ľudia.
Pokračoval ďalej, dokým neprišiel na dohľad.
Traja stalkeri pripravovali ohnisko. Spozorneli, ale keď zbadali prichádzajúceho, pokojne pokračovali v začatej práci.
Bez slova pristúpil bližšie.
"Zdrávstvuj, poď sem k nám. Nevideli sme ťa dlho," pozdravil ho jeden z mužov.
Chvíľku stál, akoby sa rozhodoval. Potom zvesil z pleca guľomet.
"Héj, čo sa deje?" zvolal stalker, ktorý ho vítal.
Prichádzajúci stlačil spúšť na doraz.
Roztočila sa rotačná hlaveň a guľky začali tancovať jedna za druhou.
Prvému najprv streľba odtrhla ruku. Spadol na zem.
Začal kričať od strašnej bolesti a ostatní sa dali okamžite do behu do úkrytov. Hľadali svoje odložené zbrane.
Druhého našiel prúd guliek pri vchode do stanu. Zomrel takmer okamžite, pretože ho prevŕtalo ako ementál.
Stalker odhodil rozžeravený rotačník a vykročil smerom k tretiemu. Ten sa v behu obrátil a zakopol o bedne, ktoré mali nastavané medzi stanmi.
V momente vytiahol nôž z puzdra na ľavej ruke a hodil. Trafil ho priamo do srdca. Ešte sa zohol, z mŕtvoly vytiahol nôž a zakrvavenú čepeľ utrel do trávy.
Vtom sa mu v hlave rozjasnilo.
"Preboha, prečo? Títo ľudia, oni...predsa mi nič nespravili...Ja som ich pozabíjal..."
Vrátil sa k prvému z nich, ktorý ležal dolu tvárou v mláke krvi s odtrhnutou rukou. Bol v bezvedomí.
Pozrel naňho a od hrôzy sa mu rozšírili zreničky. Na chrbte mal taký istý nápis ako aj on sám.
Duty.
Rozbehol sa bezhlavo preč, zhodil batoh a bežal...Len preč od toho strašného miesta, od toho masakru, ktorý spôsobil on sám.

Zastavil sa nad strmým zrázom.
V mysli sa mu začali vynárať rôzne obrazy. Videl malého chlapca, ako stojí pred školskou tabuľou a bielou kriedou píše svoje prvé písmenká v azbuke. Videl usmievajúcu sa ženu, ktorá k nemu naťahovala ruky. Videl v náručí ležať malé dieťa, celé spálené od rádioaktivity. Videl veľa ľudí, ako utekali preč, preč od niečoho strašného.
Videl vystrašenú, ale odhodlanú zvráskavenú tvár starčeka, ako kľačí na drevenej dlážke a spína ruky...
Zavrel oči.
Skočil.
Jeho telo sa rozbilo o skaly a bez ducha zostalo ležať na dne rokliny.

Potom sa rozhrnulo lístie na najbližšom strome, ktorý rástol takmer na úpätí zrázu.
Dolu na zem zoskočil Controller.

Život ide ďalej

6. června 2009 v 11:54 | Karla Martinová
Je krásny slnečný deň. Mamka stojí na cintoríne a hľadí na môj hrob. Vlastne na drevený krížik, kde je napísané moje meno. Ja ju už takto pozorujem pár hodín, len tam stojí. Akoby na niečo čakala, na to že vstanem, alebo na to, že si už možno zvykne. Zvykne na to, že som odišla. Líca aj oči má suché, zatiaľ nevyronila ani slzu. Ani sa jej nečudujem, predtým zvykla plakávať každú noc. Slzy jednoducho došli. Je slabá a bledá. Stojí tam v čiernom kostýme ako smrtka. Už dávno nebola na slnku. Ale stále je veľmi krásna. Dole na parkovisku zastavuje šedá škodovka a z nej po chvíli vystupuje môj ocko. Už nie je taký pekný ako na fotkách. Okolo očí má hlboké vrásky, má menej vlasov a spod bielej košele mu vytŕča pivné brucho. V aute naňho čaká jeho nová rodina. Na prednom sedadle čaká a netrpezlivo sa vrtí jeho nová žena. Jediné, čo o nej môžem naisto povedať, že nie je ani zďaleka taká pekná ako mamka. Má krátke vlasy, ktoré sa jej jemne vlnia okolo tučnej tváre. Tvári sa znudene, určite si nepredstavovala, že dnešný deň strávi na cintoríne. Na zadnom sedadle sedia dvaja chlapci a neustále sa bijú, ona si ich nevšíma. Oči má sústredené a manželovu miznúcu figúru. Keď príde k mamke, odzadu ju zovrie v náručí. Mamka sa mu však vytrhne a strelí mu facku. Potom naňho začne kričať, že teraz ho už nepotrebuje a nech vypadne. Kričí, že ho nenávidí a ja viem, že je to pravda. Raz v noci som ju našla, ako rozstriháva ich spoločné fotky a stále dookola opakuje ako veľmi ho nenávidí. Ocko sa však nenechá odbiť a zovrie mamku v náručí ešte raz. Tentoraz sa nechá držať, možno chce od neho načerpať nijakú silu. Ocko ju drží a tvári sa blažene. Tomu nerozumiem, keď ju stále má rád, tak prečo nás opustil? Stoja tam hodnú chvíľu, keď si mamka všimne ockovu blížiacu sa rodinku. Vtedy zdvihne hlavu a ocka pobozká. Ocko je prekvapený, ale očividne šťastný. Jeho nová žena, však nie. Pribehne k nim a odtrhne ich od seba. Na moju mamku len škaredo pozerá, ale nič nepovie. A ocka ťahá preč. On chce ostať, díva sa na mamku prosebným pohľadom. Ona sa naňho len škodoradostne usmeje a vtedy to ocko pochopí a nechá sa odviezť. Mamka ďalej stojí a neplače. Potom pobozká svoje prsty, priloží ich na krížik a povie: "Prepáč, zlatko. Ale takto je to najlepšie." A jej, neviem prečo, verím. Potom ju pozorujem, ako sa vracia domov. Príde do nášho bytu a roztiahne všetky závesy. V našom byte je zrazu svetlo. Odhalí kúty plné pavučiny a vyblednutý nábytok. Všade po zemi sú rozhádzané moje hračky. Mamka ich začne zbierať a vojde s nimi do mojej izby. Položí ich do skrinky a obzrie sa . Akoby niečo hľadala. Viem, čo hľadá. Hľadá mňa. No, ja tam nie som. Odišla som a teraz pozorujem moju mamku ako spadne na zem a jej telom otriasajú vzlyky. Také silné, až mám pocit, že sa všetko trasie. Slzy jej tečú po lícach a nechcú prestať. Na chvíľu vstane, vezme si moju prikrývku a vlezie do mojej postele. Tam vzlyky pokračujú. Chcem k nej prísť a povedať, že sa ešte uvidíme. No nemôžem. Ale teším sa na to. Teším sa na to, keď sa znovu stretnem s mojou mamkou.
 


Smrť ako zlý sen

6. června 2009 v 11:50 | Amon
Mal to byť iba ďalší zlý sen. Nočná mora, ktorá by prišla, ako už niekoľko krát predtým a zasa sa pominula. Osud, ako sa zdá, má zvláštny zmysel pre humor a kruto si zažartoval...

Blížil som sa k ďalšiemu rázcestiu. To snáď nie, pomyslel som si, no hneď som si uvedomil, že sa musím rozhodnúť rýchlo, pretože tu inak strávim rozhodovaním sa vľavo alebo vpravo, veľa drahocenného času. A čas, to bolo to jediné, čo mi chýbalo. Tie čudesné zvuky, ktoré ma prenasledovali od chvíle, čo som vstúpil do lesa, boli každou minútou silnejšie. Praskanie konárov a šuchot lístia bol stále zreteľnejší a ten zvuk mi intenzívne prenikal do hlavy. Bolo to, akoby mi ňou prechádzalo tisíc tenkých ihiel a pribúdali ďalšie a ďalšie. Bolesť, ktorú mi spôsobovali, sa stávala takmer neznesiteľnou. Pociťoval som prudkú nevoľnosť, akoby som upadal do bezvedomia. No nestalo sa... Zrazu to všetko pominulo a pomaličky som prišiel k sebe. To sú isto nejaké zvieratá potulujúce sa po lese hľadajúc si nejakú potravu, pomyslel som si, ale prečo sa tie zvuky blížili práve mojím smerom??? To mi vôbec nešlo do hlavy, skôr mi to naháňalo strach. Nedokázal som si to nijako vysvetliť aj napriek tomu, že som v živote zažil veľa podobných vecí. Naučil som sa v takýchto situáciách vedomie strachu si absolútne nepripustiť a myslieť na niečo, čo by odpútalo moju myseľ od reality, ale zároveň dovolilo podvedome, či skôr inštinktívne vnímať realitu. Vnímať to, čo sa dialo a čo v poslednom čase začínalo byť pre mňa neovládateľné, až nezvládnuteľné... Vľavo, musíš ísť vľavo...ozval sa vnútorný hlas... Ten hlas som tak veľmi potreboval počuť. Dodal mi istotu a pocit, že sa stávam opäť pánom situácie a už mi nič nehrozí. Počúvol som ten hlas a bez najmenších pochybností som pokračoval. Tak veľmi som sa mýlil...
S vedomím, že to bude o chvíľu minulosť a v poradí už x-tý zlý sen, ktorý som hravo zvládol, vydal som sa ďalej. Po pár krokoch som zastavil a aj napriek tme, v ktorej nebolo vidieť ani na krok, som sa rozhliadal okolo seba. Zmocnil sa ma pocit, že niečo nie je v poriadku. A ako vždy, ani tento krát to nebolo inak. Pocit nesklamal. To ticho, ktoré nastalo, bolo najstrašnejšie v mojom živote. Nepokojne som sa otáčal dookola, snažil som sa rukami niečo nahmatať, získať orientáciu. Zistiť, kde vlastne som, prečo tu som, čo sa vlastne deje. Lenže, čím viac som to chcel, tým viac sa mi to vzďaľovalo a postupne som upadal do zúfalstva. Zrazu som stratil zem pod nohami a začal som padať niekam do prázdna. Nedokázal som vôbec ovládať svoje telo, ale bol som si celkom istý, že kričím na svet okolo seba, do čiernej prázdnoty a pritom mávam rukami i nohami v snahe udržať rovnováhu. Všetko bolo také rýchle a trvalo len zlomok času. Potom však už nebolo vôbec nič...

Poručík miestnej polície bol na mieste nehody v priebehu niekoľkých minút. Zaparkoval svoje auto na okraji cesty smerujúcej na západ a strácajúcej sa v tmavom lese. Čosi ešte povedal svojmu asistentovi a potom vystúpil z auta a prehliadajúc si miesto, šiel priamo za lekárom, ktorý tu už na neho čakal.
"Dobré ráno pane, nezdržím vás dlho, je to jasný prípad. Ten mladík musel letieť ako blázon...," začal s výkladom lekár a pohľadom mu naznačil, aby si dobre všimol brzdnú dráhu končiacu až pri prerazenom ochrannom zábradlí...
"No a potom... ... ...", pokračoval s ústnou rekonštrukciou a poručík počúval a robil si občas poznámky do svojho diára...
...vodič športového auta dostal na ceste číslo 86 v dôsledku neprimerane vysokej rýchlosti v pravotočivej zákrute šmyk, prerazil ochranné zábradlie a zrútil sa do 50 metrovej priepasti. Silný náraz ho pri náraze vymrštil cez predné okno a po dopade na dno priepasti utrpel smrteľné zranenia.
Koniec správy.
Ďalší zbytočne vyhasnutý život mladého človeka, pomyslel si...

Spytovanie svedomia

6. června 2009 v 11:47 | Karla Martinová
Peter sedel na lavičke a premýšľal o nej. Dnes ju videl znovu po toľkých rokoch. Stále bola rovnako krásna a stále v ňom vzbudzovala rovnakú túžbu ochraňovať ju, byť pri nej a milovať ju. Áno, po toľkých stratených rokoch ju stále miloval. Ale on jej tak veľmi ublížil, chápal prečo mu to urobila. Chcela mu ublížiť, jediné čo tým však spôsobila bolo ťaživé ticho v aute na ceste k svokrovcom. Svokor oslavoval 60. narodeniny. Sedeli u nich na dvore s celou rodinou. Peter cítil, že tam nepatrí. Patrí do tmavého zatiahnutého bytu, k žene, ktorú miluje. Vedel, že o svoju šancu už prišiel. No jeho srdce neprestávalo dúfať. Chápal, že ho nenávidí, ale to mu nepomáhalo sa s tým zmieriť. Bol slaboch a ľutoval to. Ľutoval to, že práve ich dieťa sa narodilo postihnuté. Že nedokázal nájsť toľko síl zostať s nimi. S Katkou a s Terezkou. A teraz je Terezka preč. Je mŕtva a on už nikdy nebude mať šancu odčiniť svoje chyby. Nebol ani len na pohrebe, mal strach. Namiesto toho čakal doma v byte na vhodnú chvíľu. Vo svojom živote toho ľutoval veľmi veľa, aj to, že sa oženil s Ivetou. Bola k nemu taká chladná. Akoby tiež cítila, že Peter sem nepatrí. Svokor povedal vtip a všetci sa zo slušnosti zasmiali. Peter sa cítil taký prázdny, chcel umrieť alebo aspoň ju znovu vidieť, to by bola asi lepšie. Chýbala mu každou bunkou tela. Cesta domov prebehla v rovnakom tichu, chlapci už spali. Doma ich spoločne odniesli do postele. Iveta si šla hneď ľahnúť a Peter zostal sedieť a fľašou piva v obývačke. Celé jeho vnútro kričalo, aby šiel za ňou a on poslúchol. Pred jej dverami zaváhal, ale napokon zaklopal. Otvorila mu až po pár minútach. Stále mala oblečený ten čierny kostým a oči mala červené od plaču. Okamžite si ju privinul a čakal na jej reakciu. Ona sa v jeho náručí uvoľnila. Po chvíli sa k nej Peter sklonil a pobozkal ja. Čakal, že ho udrie, že mu vynadá. Ona mu však na jeho bozky odpovedala. Ich kroky smerovali do spálne. Milovali sa ako prvýkrát. Vášnivo a náhlivo. Ležali spolu v ich manželskej posteli. Peter držal Katku v náručí a bol šťastný. Všetky jeho výčitky boli zrazu preč. Sranda, ako prestane človeka všetko trápiť, keď je šťastný. Pobozkal jej vlasy a zašepkal: "Ľúbim ťa." Ona sa v momente strhla. Vyskočila a začala naňho kričať. Že ako si to predstavuje, len tak prísť a trepať takéto kecy. Či si myslí, že mu verí. Peter nerozumel, bol zmätený. Začal sa jej ospravedlňovať za to, že ju opustil. Že ich opustil. Že keby mohol všetko by vrátil a boli by rodina. Vtedy to Katka nezvládla a padla na kolená. Peter k nej prišiel a začal ju hladkať po vlasoch. Ona zdvihla uplakanú tvár a zašepkala: "Ja som ju zabila. Rozumieš, ja som ju zabila." Tieto slová už kričala. On na ňu nechápavo hľadel. A tak tam obaja sedeli, vo svojej spoločnej izbe a spytovali si svedomie.

Kam dál